Najskôr sa však zmení miesto konania koncertu. Z pôvodne želanej klubovej atmosféry vďaka zmene miesta bude atmosféra halová. Nuž, nevadí. Biznis je biznis, zarobiť treba a k lístku sa dostane aspoň viac fanúšikov. Slovenský fanúšik je však ale iný zjav. Konečne sa prebojujete na vytúžené miesto, takmer pod pódium, keď tu z každej strany na vás útočí iný lakeť. Podotýkam, miesta je dosť, tlačiť sa netreba. Náhodou sa ohradíte, pretože si už necítite končatiny od toľkých lakťov. Namiesto nejakého rozumného vyriešenia situácie (posunutie sa o niekoľko pár centimetrov), dostanete lakeť ešte jeden a k tomu ako bonus, závan alkoholového opojenia a sklený pohľad. Stále to neriešite, veď čo, ľudia sa prišli baviť. Ale keď sa v takmer neznesiteľnej horúčave pomiešajú rôzne arómy či už telesného, alebo alkoholického charakteru, nastáva boj s vlastnými čuchovými bunkami.
Konečne začína koncert a ten váš obľúbenec celý žiari, vy s ním, konečne ste tu, užívate si a kašlete na ostatných. V tom prichádza ďalší úkaz. Mobily a foťáky, ktoré fotia každý pohyb vystupujúceho. Nemáte nič proti tomu, aby sa robili fotky či videá, ale všetko s mierou. Chvíľami totiž máte pocit, že sledujete koncert cez niekoho mobil a nie naživo. Samozrejme, ak máte výšku dva metre, ste víťaz. Vidíte všade, výhľad máte dokonalý a všetko je v poriadku. Ak však týmto parametrom nedisponujete, môžete sledovať koncert pokojne z youtube a bude to podobné.
Nuž a záverečnú snahu, vyrútiť sa z haly čo najskôr a ako stádo divých zvierat, to už komentovať ani netreba...
Aspoňže ste sa snažili vychutnať si vášho obľúbenca aj napriek všetkým mínusom a bol to pre vás aj tak skvelý zážitok. Koniec koncov, odchádzate aj tak úplne spokojní a zabúdate aj na fanúšika, ktorý vám strpčoval život. A to je sila hudby, zabúdať aj na to zlé...